O Diefenbunkri

Tak ako všetky krajiny sveta, ani Kanada nebola výnimkou a počas šesťdesiatych rokov prepadla panike z jadrovej vojny. Diefenbunker, to podivné slovo z názvu, označuje starý protijadrový kryt. Samotný názov odkazuje na vtedajšieho premiéra Johna Diefenbakera, ktorý rozhodol o vybudovaní celej siete 50 podobných zariadení. Bunkre mali slúžiť ako úkryt počas priameho jadrového útoku nepriateľských štátov. No a keďže polovica Ottawy sú len úradníci, úkryt v hlavnom meste Kanady musel byť extra špeciálny, pretože sa de facto malo jednať o centrum krízového riadenia pre celú krajinu.

Rozhodnutie, že v prípade jadrovej vojny sa budú evakuovať iba úradníci, a to bez svojich rodín, spôsobilo viacero demonštrácií. Áno, uhádli ste - takmer všetci evakuovaní by boli iba muži, ženy by neboli zachránené skoro žiadne. No a najväčšou iróniou samou o sebe je, že premiér Diefenbaker, hoci tu mal svoju kanceláriu aj súkromnú spálňu, sa nechal viackrát počuť, že by sa nikdy do bunkru zavrieť nenechal. A to práve preto, že ani štatút premiérovej manželky by pani Diefenbakerovej na vstup nepostačoval a tak by ostala pred vstupom napospas bombám. Tomu sa hovorí láska až za hrob, nie?

Hoci sa Diefenbunker nikdy nepoužil na svoj naozajstný účel, ostal v prevádzke až do roku 1994. Následne ho postupne zmenili na múzeum a v roku 1998 otvorili verejnosti. Čo všetko sme tu počas Canada Day našli a videli, sa dočítate a uvidíte nižšie.

Po príchode a krátkom, ale o to intenzívnejšom lejaku, vidíme takúto nenápadnú plechovú búdu. V tejto chvíli ešte netušíme, že tu strávime viac ako 3 hodiny. Keďže z nepochopiteľných príčin ani jeden z nás si vstup neodfotil, fotku si požičiavam z Wikipédie.

Za plechovými vrátami sa nachádza tento postapokalyptický tunel, ktorý nás vedie hlbšie do bunkru.

Začíname na prvom podzemnom podlaží, kde sa nachádza množstvo expozícií a tabúľ s vysvetlivkami. V rámci Canada Day je tu šialený nátresk, takže nie k všetkému sa prebojujeme.

Hneď za vstupom, po dekontaminačnej sprche, sa nachádza zdravotnícke stredisko vrátane tejto operačnej sály. V rámci dobových možností je kompletne vybavená na nevyhnutné život zachraňujúce operácie - nezabúdajme, že sme sa práve stali terčom jadrového útoku a pravdepodobne máme ťažko zranených pacientov, ktorí sa do krytu dostali neskoro. Musíme ich vedieť udržať pri živote bez pomoci vonkajšieho sveta. A áno, úplne sa tu núka veľmi jednoduchý vtip, že veď veľa našich nemocníc ešte stále vyzerá takto. Ako vidíte, aj mne napadol ;).

…a personál by vedel pomôcť aj v prípade boľavých zubov. Nie dosť, že vonku padajú bomby, ešte by mi do toho niekto vŕtal zuby? Definícia zlého dňa tuším nabrala nový rozmer. Okrem operačnej sály a zubnej ambulancie tu ešte je izolačná miestnosť na karanténu, ambulancia všeobecného lekára, rontgen a lôžková časť.

Začiatok druhého podzemného podlažia. Takmer celé je obsadené kanceláriami, zasadačkami a rokovacími miestnosťami. Doslova úrad v podzemí. Keďže bunker je sám o sebe pochmúrne miesto, doboví psychológia odporúčali v interiéri používať pestré farby. A tak v každej kancelárii sú farebné stoličky, zásuvky, šanóny a steny. Farbičky mali slúžiť na pozdvihnutie ducha, či sa im to podarilo, môžete posúdiť sami.

A keď sme už pri kanceláriach, túto fotku som si nemohla odpustiť, pretože podľa všetkého sa pozeráte na kanceláriu personalistov :) Prečo si to myslím? V kartotéke pred officom boli záznamy o dochádzkových listoch a čerpaní dovolenky. Takže keď sa to tak vezme, ide vlastne o finálne potvrdenie, že HR je naozaj kľúčovou oblasťou v každej firme - aj tej, čo je v protijadrovom bunkri desiatky metrov pod zemou.

Časť počítačovej serverovne. Najdôležitejší počítač, a.k.a Myrtle, je hneď prvý zľava. Hoci nikto presne nevie, ako sa Myrtle dostala k svojej prezývke, bola extrémne dôležitá. Neprestajne totiž monitorovala kvalitu ovzdušia v celom bunkri a v prípade výbuchu jadrovej bomby by okamžite uzavrela všetky vonkajšie výduchy, aby sa zabránilo kontaminácii. V 60-tych rokoch stála 100 000 CAD, čo by na dnešné pomery bolo okolo jedného milióna dolárov.

Na fotke to síce nevidno, ale súčasťou serverovne je aj pásková knižnica, čiže Miško tu bol v siedmom nebi. Pre tých menej znalých, pásky boli kedysi hlavným dátovým médiom, presne ako sme kedysi používali na filmy VHS a na hudbu audiokazety. V podstate predchodcovia diskiet.

Tu sa práve pozeráte na plne funkčné rádiové štúdio CBC (Canadian Broadcasting Corporation čiže inak povedané miestna verzia RTVS či STVR či ako to teraz Šimkovičová volá). Jeden z mnohých príkladov, že páni inžinieri mysleli fakt na všetko. Aj keď je krajina pod nepriateľskou paľbou, tok informácií musí byť pre občanov zachovaný. Kvalite zvuku pomáhali okrem iného aj odhlučňovacie panely na stenách (na fotke sa môže zdať, že sú to kachličky). Ich účinok sme pocítili okamžite, ako sme do miestnosti vstúpili. Zrazu sme mali pocit ešte väčšej izolácie od vonkajšieho sveta ako dovtedy.

Rokovacia sála. Ak by ste náhodou ešte pochybovali v akej historickej ére sa nachádzame, stačí sa pozrieť na popolníky na každom stole. Áno, v bunkri sa nemohlo piť, ale fajčiť sa mohlo koľko pľúca stačili. O meotare v strede, a že som taký ešte zažila na základnej škole, radšej iba taktne pomlčím ;).

Väčšinu tretieho poschodia zaberajú spoločenské priestory, jedáleň pre zamestnancov a obchodík. Aj keď k jadrovému útoku nikdy nedošlo, bunker bol konštantne obsadený personálom počas neuveriteľných 30 rokov. A 30 rokov sa v tejto parádnej kantíne 24/7 servírovalo jedlo. Miško tu skonštatoval, že sa až podozrivo podobá na Menzu v Žiline.

Riadne prekvapenie nám spôsobil tento obchodík, ešte stále plne zásobený vintage verziou produktov, ktoré sa vo veľkej miere dajú kúpiť doteraz. Takže, ak vás zaujíma, ako vyzerali šampóny Head and Shoulders pred 60mi rokmi, nemáte začo ;) Okrem drogérie sa tu dali kúpiť aj sladkosti, malinovky, Pringles, komixy alebo noviny. A samozrejme, bol tu aj výčap :)

Na najhlbšom, štvrtom podzemnom, podlaží sa nachádzali samé zaujímavé veci. Napríklad diesel generátory, chladený sklad potravín, ktorý slúžil v prípade potreby aj ako márnica (morbídne!) a spaľovňa. Prvenstvo si však zaslúži tento trezor, kde bola počas studenej vojny uskladnená národná rezerva zlata.

Čo je ešte viac fascinujúce, priľahlá chodba bola jedným z mála voľných priestorov, kde mohli zamestnanci vykonávať aspoň akú takú športovú aktivitu. Kým cvičili, doslova pár metrov od nich, ležala za týmito masívnymi pancierovými dverami hromada zlata.

Pohľad do vnútra trezoru. Akurát to zlato chýba :)

Model dobovej domácnosti. Všimnite si, že aj výhľad z okna je prispôsobený duchu bunkru - žiadne stromčeky a kvetinky, ale radšej poriadny atómový hríb. Ako by povedal slovenský klasik, taká bola doba... Za zmienku určite stoja aj spotrebiče - okrem retro šarmu mali kanadské domácnosti už vtedy kompletné vybavenie, vrátane umývačky riadu. Varná doska sa dokonca dala v prípade potreby zasunúť :) Komu to pripomína babkinu kuchyňu?

…a malý bonus na záver. Odfotené v časti múzea venovanej propagande. Aké príhodné, že?

Zďaleka tu nenájdete všetko, to však ani nebolo cieľom tohto článku. Prvého júla tu bol špeciálny režim, takže komentované prehliadky neboli k dispozícii a všetko sme si prešli sami. Už teraz vieme, že sa sem pri prvej príležitosti vrátime, pretože sa jedná o naozaj špecifické miesto, ktoré je zároveň aj dokonale zachované v čase a priestore. Nie raz sme si spomenuli na hru a seriál Fallout - veď nie každý deň máme príležitosť zažiť takúto atmosféru :)

Kto z vás zablúdi do Ottawy si určite musí povinne Diefenbunker dať na svoj must-see zoznam.