O živote v Kanade - časť prvá: Nezmysly

Oddychový článok o malichernostiach, čo nás vytáčajú občas do nepríčetnosti. 

Neviem, či v Kanade fungujú dni inak, ale letia závratnou rýchlosťou a fakt sme tu už mesiac. Naozaj netuším ako sa to stalo, ani čo sme toľko robili. Celý ten čas sme sa však s novou domovinou aktívne zoznamovali a zažili kopec divných, alebo lepšie povedané, what the fuck is this  momentov.

A keďže vieme, že pikošky a absurdnosti zaujímajú vždy všetkých najviac, poskladali sme pre vás náš vlastný WTF rebríček. Časť dva plánujeme presne v opačnom duchu, čiže veci čo nás tu úprimne nadchli a tešia. Ale o pozitívnom sa vždy ťažšie píše ;) Príjemné čítanie a smejkanie sa popod fúz!

1. Sprchy

Kanadské kúpeľne pre mňa predstavujú vrchol nezmyselnosti a neergonomickosti (fuj to je ale škaredé slovo). Z nejakého záhadného a nepochopiteľného dôvodu sa kedysi niekto niekde rozhodol, že na umývanie bude najlepšia hlavica na miniatúrnom nástavci napevno pripevnená v stene. Chcete si umyť len telo ale nie vlasy? Smola. Má váš čokel zablatené brucho ale vy sa s ním nechcete zamočiť? Smola. Chcete umyť jeden konkrétny kút vo vani? Smola. Fakt by som nepovedala, aká dokáže byť blbá ručná sprcha dôležitá. Samozrejme, netrvalo dlho kým som sa opustila, ŽE FAKT NECHÁPEM AKO TU ĽUDIA FUNGUJÚ!!

Našťastie sme veľmi rýchlo zistili, že sa tu ľahko dá objednať rozšírenie sprchového ansámblu za cca 50 eur. O jeden balík z Amazonu a teflónovú pásku neskôr bol tento existenčný problém vyriešený. Odvtedy si už len príležitostne pohundreme na tlak vody, ale to je skôr záležitosť našej budovy ako Kanady.

Vľavo pôvodná zostava, vpravo sprcha like God (Amazon) intended.

2. Šeky

Keď sme pred siedmymi rokmi začali zvažovať emigráciu, veľmi sme vtedy žrali blog iného slovenského páru o živote v Toronte. Stránka už žiaľ neexistuje, ale doteraz si na nich občas spomenieme. Jednou z úplne šialených vecí pre nás bolo, že v Kanade sa vtedy ešte aktívne používali šeky. Šeky ako vídavate v amerických filmoch, že hlavný hrdina vytiahne knižôčku a namiesto prevodu v IB vypisuje papieriček, že páči tu máš peniažky.

Keď sme si na druhý deň po prílete otvárali účet v miestnej banke, jednou z mojich prvých otázok bolo ,,A používate tu ešte stále tie šeky?”. Poradca sa iba zasmial, že Kanada je už dávno bezhotovostná ekonomika (narozdiel od doby kešu v istej malej európskej krajinke, ehm transakčná daň) , a že ani bankovky veľmi neuvidíme.

No, nie tak celkom. Kúpnu cenu nášho auta sme uhrádzali ako? Tí, čo si tipli šekom, ding ding ding majú správnu odpoveď a nepodstatný plusový bod. Čiže, namiesto troch klikov v aplikácii v telefóne sme museli zdvihnúť naše ctené pozadia, vystáť si rad v banke, vysvetliť trošku poplašenej staršej Aziatke čo by sme radi, strpieť 50 ospravedlní za technické problémy, vysvetliť prečo chceme šek šéfovi pobočky, podpísať formulár o prevode peňazí, zaplatiť 10 CAD a následne šek fyzicky odovzdať v dílerstve.

Zmysel tejto procedúry gde? Nevieme, lebo nájomné sme platili v podstatne vyššej sume, a to sme mohli uhradiť prevodom na účet.

Toto je tzv. certified bank cheque alebo bank draft. Okamžite po vystavení boli peniaze na účte zablokované.

3. Shoulder check

Sme za to, aby bol každý šofér za volantom opatrný, venoval sa naplno jazde a bol ohľaduplný k iným účastníkom premávky, obzvlášť tým zraniteľnejším ako sú chodci alebo cyklisti. Kto s týmto nesúhlasí, tak je asi sociopat, či? V Kanade to ale doviedli do dokonalosti a vynašli shoulder check.

Jeho existenciou sme sa aktívne zaoberali kvôli skúškam na miestny vodičák a slobodne môžem prehlásiť, že aj ako spolucestujúcu v aute ma to statočne vytáčalo. Prečo používať späťáky a kontrolu mŕtveho uhlu, keď sa môžeme obzerať cez rameno dozadu do križovatky, že?

4. Ceny bez dane

Neviem, či to robia aj iné páry, ale na Slovensku sme niekedy zvykli v obchode hrávať hru, kto z nás tipne presnejšie výslednú cenu nákupu. Tu si musíme minimálne dočasne dať od tejto hry prestávku, pretože cenovky v obchodoch sú uvádzané bez dane, a teda sme obaja v tipovaní mimo :) . Tešíte sa, že ste našli super tričko za 20 dolárov? BUM, výsledná cena pri pokladni je 22,60 CAD. Pri nákladnejších položkách, ako je napríklad elektronika, vie byť výsledná cena naozaj podstatne vyššia.

Kanada má ako federatívna krajina DPH zloženú z dvoch častí, federálnej a provinčnej. Federálna je všade rovnaká - 5 %. Provinčnú si určujú jednotlivé časti krajiny samy. V prípade Ontária je to 8 %, čiže spolu ,,až" 13 %. Zdravíme domov 23% DPHčku a len na okraj uvádzame, že niektoré provincie majú dane ešte nižšie.

Ako tak by sme preto ceny bez dane ešte chápali pri eshopoch doručujúcich v rámci celej krajiny. Ale prečo, keď si idem kúpiť chlieb do konkrétneho obchodu v konkrétnom meste a konkrétnej provincii sa dozviem výslednú cenu až pri pokladni?

Čo je ešte fascinujúcejšie, výnimku z pravidla sme doteraz našli jednu, a tou je LCBO. Štátny monopol s licenciou na predaj tvrdého alkoholu má z nejakého dôvodu ceny uvedené s daňou. Nám ostáva asi iba čakať, kedy si ich ostatní zoberú príkladom :).

5. Do you have a question? Please contact us at …

V Kanade vkuse niekam voláte. A keď nevoláte vy, volajú vám. Napríklad, pri sťahovaní sme si potrebovali spojazdniť internet. Tvrdohlavo som vtedy odignorovala všetky inštrukcie o telefonovaní a vyskúšala som to cez online chat. Síce sme sa k pripojeniu dopracovali, ale vyrobila som zbytočný chaos a ako sa hovorí, trvalo to nielen dlhšie, ale bolo to aj horšie :D

Vrcholom tejto zvláštnej zvyklosti bolo vybavovanie poistky na auto. Poctivo sme sa preklikali cez 20 rôznych balíčkov a pripoistení, len aby nám na konci zasvietila správa, že poistenie sa online uzavrieť nedá a máme čo? Áno, zavolať.

Operátorka nám po spojení doslova prečítala všetky nami zvolené podmienky a pripoistenia, zo dvakrát sa opýtala či fakt fakt chceme túto poistku a až po našom odsúhlasení bolo možné úhradu konečne urobiť (aspoň, že od nás nechceli šek, haha). Tiež nám vysvetlila, že toto je štandardný postup pre všetkých ,,prvopoistencov”.

Mala som to tušiť už vtedy, keď ma Air Canada nútila volať na zákaznícku linku kvôli letenke pre psa.

6. Malé konzervy pre psov

Aj malé havky ako je ten náš, potrebujú jesť. Pre nás majiteľov to samozrejme znamená plánovať zásoby tak, aby zvieratko nebolo hladné. Na Slovensku sme kupovali 800g konzervy. V kombinácii s granulami nám jedna konzerva vydržala pokojne aj 3-4 dni. Nuž, s týmto sa môžeme asi nadobro rozlúčiť.

V Kanade neexistujú veľké konzervy. Boli sme aj petshopoch veľkých ako Tesco na Kamennom námestí v Bratislave, ale konzervu väčšiu ako 369g (13oz) sme nenašli ani jedinú. Cena je pritom za polovičný objem rovnaká a radšej ani nejdem hovoriť o zbytočnom odpade. Aspoňže sa ide Foxi za nimi zadrhnúť.

Chcela by som vedieť, koľko konzerv mesačne kupujú majitelia malamutov alebo podobne veľkých hafanov.

7. Zbytočne veľké objemy dát v paušáloch

Kanaďania majú na všetko aplikácie a milujú ťukať do telefónov (za volantom nevynímajúc) - to je proste fakt. Aj tak ale nechápem, ako sa dá mesačne využiť 75GB dát. A to máme v paušáli najmenší možný objem dát, aký bolo možné zvoliť.

Za náš balík, kde sú okrem tých dát aj neobmedzené volania a smsky, platíme 43 CAD čiže asi 27 eur. Je to veľa? Nie. Potrebujem takýto paušál? Nie. Viem ho znížiť, aby som ušetrila? Taktiež nie.

8.Kreditky

Kreditné karty sú tu tak veľkou súčasťou každodenného života, žeby si hádam zaslúžili aj samostatný článok. Toľko radosti ale zatiaľ bankám neurobím :) Kreditka sama o sebe nie je zlý vynález, veď vám dáva prístup k peniazom banky. Problém nastáva až vtedy, ak žijete v spoločnosti doslova posadnutej kreditkami.

Úplne jednoducho povedané, bez kreditnej karty sa tu nikam nedopracujete. Vyskúšali sme si to počas nášho prvého týždňa v Kanade, kedy sme síce mali kanadské debetné karty, ale kreditky nám museli dať do výroby. Akurát v týchto dňoch sme si potrebovali požičať auto (áno, to slávne auto s nepredĺženou špz-kou). Prvá vec, čo tu od vás požičovne budú chcieť, sú 2 doklady totožnosti s fotkou. Druhá je kreditka vystavená na meno šoféra. To sme nemali, keďže karty boli ešte vo výrobe. A bol to takmer neprekonateľný problém. Hoci v Toronte nám v požičovni bez problémov prešla klasická embosovaná debetná karta zo Slovenska, v Ottawe musela slečna za prepážkou ukecať svojho šéfa. Aj tak si ale overovali, či sme si požičanie auta v Toronte nevymysleli a či nám naozaj auto dali aj na trápnu debetnú kartu. Absolútne nepochopiteľné.

Či platíte kreditkou alebo debetnou kartou je tu dokonca podstatná otázka aj pri nákupe obyčajných potravín alebo drogérie. A ak sa náhodou pomýlite a zaplatíte druhou kartou, platba vám neprejde. Nikde v Európe sme sa s otázkou ”Credit or debit?”nestretli a spokojne sme si tam 30 rokov fungovali.

Podobne, ako ste tu nútení platiť nezmyselne veľké paušály, ste tu nútení aj k používaniu kreditky. Ak ju necháte zapadnúť prachom, prípadne si ju nikdy nezriadite, nebudete mať dobré Credit Score. Bez dobrého Credit Score vám nikto neprenajme byt, ani nedá leasing na auto a vraj v niektorých obchodoch ani nepredá nábytok. To posledné ale považujte za urban legend, sami s tým skúsenosť nemáme, počuli sme o tom od susedy.

Poznáte epizódu Nosedive od Black Mirror? Tak nejako sa tu asi cítia ľudia bez credit score. Čiže každý newcomer vrátane nás.

Credit Score a bývanie vysvetľujem tu .

9. (Ne)povinné sprepitné

Predstavte si obyčajnú kaviareň. Prídete k pultu, baristovi nadiktujete objednávku, dajme tomu presso so sebou, barista naťuká kód do pokladne, zaplatíte, vezmete si svoj ToGo pohár a spokojne kráčate preč.

Barista urobil svoju prácu a vy ste za ňu zaplatili, koľko si kaviareň popýtala. Akurát, že tu se nám rozmohol takovej nešvár…sprepitné. Apriori so sprepitným problém nemáme. Zažili sme tu obsluhu, ktorá sa nám venovala a bola takmer až otravná, pretože sa nás každé 2 minúty pýtala či je všetko v poriadku a či nám niečo nechýba. Takýto prístup si určite pár drobných navyše zaslúži. Ale pýtať si sprepitné za to, že doslova robím svoju prácu nám pripadá trošku too much. Príklad vyššie vôbec nie je prikrášlený ani zdramatizovaný - takto to tu proste je. 99 percent podnikov vám pri platení ponukne terminál, ktorý vás vyzve zadať výšku sprepitného. A veľakrát sa tento krok ani nedá preskočiť, pričom hovoríme o rozsahu od 2% do 25%. Akože vážne?

10.Miško vyberá: STOPky

V Kanade nie je označená hlavná cesta. Áno, presne tak, značka hlavnej cesty tu neexistuje. Ako tu teda fungujú? Na semaforoch. Drvivá väčšina križovatiek tu má svetelnú signalizáciu. Problém nastáva tam, kde semafory nie sú, čiže vedľajšie cesty ako sú rezidenčné oblasti alebo parkoviská. V Európe sa v takom prípade jednoducho pozriem na značku hlavnej cesty, a ak ju nevidím, tak sa riadim pravidlom pravej ruky.

Tu sú križovatky bez semaforov skoro vždy označené stopkami, ktoré vlastne určujú hlavnú cestu. Čiže, ak tvoj pruh stopku má, ale ten vedľa nie, autá v tom pruhu majú prednosť. So far so good.

Čo sa ale udeje, ak je tých stopiek viac? Kto má vtedy prednosť? Hovoríte, že ten čo ide sprava . Nesprávne. Tak teda ten čo nebočí? Taktiež nesprávne. Prvý ide ten, kto na stopku dorazil prvý . Hotovo, celé pravidlo, kto prv príde, ten prv ide. Čo ale v prípade, že na križovatku dorazia dve autá naraz? Nuž, vtedy to vyzerá nejako takto. Neskutočná kravina, toto fakt môže fungovať len v krajine ako Kanada. Ako to, že tu nie sú všade nehody? No preto, lebo skoro každý šofér tie stopky aj reálne dodržiava.

Lebo platí, že aký si človek, taký si šofér. A tu sme v Kanade, čiže slušnosť je aj na cestách. Ak vás akurát nepredbieha Ind alebo Quebečan :).