O našom prvom roku v Kanade

V súkromí sa považujem za osobu v samotnej podstate spirituálnu, a tak mi prišlo veľmi príhodné, že sme na rok presne od našej emigrácie cestovali na Slovensko. V angličtine sa tieto úsmevné malé náhody označujú ľúbivým slovíčkom serendipity.

Najväčšie prekvapenie z našich prvých hodín na Slovensku bol pocit, akoby sme ani neodišli. Akoby celá Kanada bola len snom, ktorý sa nikdy nestal, máme ďalší bežný víkend a ideme do Bauhausu po nejaký materiál na dom.

Lenže Kanada sa stala, a už máme aj jasnú odpoveď, či si žijeme kanadský sen alebo nočnú moru.

Nech sa páči, milí naši čitatelia, jeden rekapitulačný článok, ako sa dvom Slovákom a neurotickému psovi žilo prvý rok v Ottawe.

Plakala som len raz.

(…kvôli životu expata ako takému, koľko hroších sĺz som vyronila nad francúzštinou už veru nespočítam).

Téma imigrácie do Kanady je na internetoch veľmi obľúbená a prepiera sa všade a neustále. V každej správnej rodine odišiel aspoň jeden kus človeka do Kanady, že? My sme ani len netušili, koľko ľudí má niekoho v Kanade. A všetci títo ľudia sa záhadne vynorili potom, ako sme urobili naše rozhodnutie. Šokujúco, všetci sa tu mali, majú alebo preistotu aj budú mať zle.

No a ako to už býva, len máličko digitálnych názorov je umiernených. Všetci buď do roku Kanadu pokorili, alebo tu neskutočne trpia, robotu si nenašli, nikto sa k nim ani neozve, no proste celé zle a voláme žandáre, že tu sa porušujú základné ľudské práva. Lebo kto sem raz imigruje, ten si zaslúži všetko dostať na zlatom podnose!

Sami sme boli veľmi zvedaví, ako to pôjde nám. Či sa zaľúbime a ostaneme zaľúbení, alebo príde rýchle sklamanie.

Či mi budete tieto riadky veriť alebo nie, nedávno sme sa o tejto téme doma rozprávali. Že…vlastne čo sme mali ako plán? Jasné, všetkým sme povedali (a pravdivo), že Kanadu máme naštudovanú zľava, sprava a vieme všetko, čo sa len dalo. Že sme vlastne dosť dobre pripravení. Dojdeme, bývanie máme vyhliadnuté, prácu si poriešime - veď vieme po anglicky a proste budeme si tu žiť. Tadá. Hlavne, aby Foxi prežila ten let a aby nám tu vkuse nehnačkovala, lebo panička doma papala iba prémiové konzervy z Nemecka.

Okrem peňazí na účte sme však v skutočnosti mali len vieru. Nie v takom tom kresťanskom zmysle, proste vieru v seba. Že sa nedá, aby nám to tu nevyšlo. Veď aj keď idete v noci po diaľnici autom, nevidíte naraz celú cestu, že? Reflektory vám svietia na tých pár metrov rovno pred autom. Ale napriek tomu veríte, že do cieľa dôjdete.

A aby som si odpovedala na moju umelo položenú rétorickú otázku, my sme vlastne nemali žiaden konkrétny plán, ako sa tu udržíme. Ak by som neprešla tými nešťastnými francúzskymi skúškami, šanca ostať tu by bola absolútne mizivá. Skoro žiadna. Veľmi veľmi veľmi náročná. Od 28.3.2025 sme mali 365 dní na to, aby sme sa kvalifikovali na trvalý pobyt.

Poviem vám, uvedomiť si spätne po roku, že náš plán bol deravejší ako plátok ementálu, je celkom pecka.

Je to také, ako sme si predstavovali?

Túto otázku rada pokladám kamarátom, ktorí sa úspešne rozmnožili a založili si rodiny. Zatiaľ mi všetci odpovedali, že nie. Niektoré veci si musíte zažiť, ťažko sa dajú precítiť cez rozprávanie inej osoby. Emigrácia je presne taká.

Počas našich prvých 365 dní sme veľakrát zakopli. Prekvapilo nás veľa banálnych vecí. Napríklad, že môžem niekomu poslať 1500 dolárov na emailovú adresu. Alebo koľko všakovakých divných hľúz sa vo svete konzumuje a ja si ich tu kúpim hocikde v potravinách . Najväčším prekvapením však je, že to tu bolo oveľa ľahšie, ako sme čakali.

Boli sme v Kanade dva týždne, ledva sme sa stihli zotaviť z posunu času a mali sme ešte len čerstvo prenajatý nezariadený byt, kde sme spali na nafukovačke, a už vtedy sme dostali pozvánku od susedov, že robia menšiu sešlosť, nech prídeme. O týždeň na to sme u nich sedeli na veľkonočnom obede. Vďaka tomuto maličkému, zdanlivo nepodstatnému rozhodnutiu, že sme sa vtedy prišli zoznámiť, sme stretli ďalších obyvateľov tejto bytovky. Našich prvých kanadských kamarátov.

K ním sme časom pridali ďalších, prevažne z imigrantských kruhov. Tí mali a majú v našich životoch absolútne nenahraditeľné miesto. Ťažko budete domácim vysvetľovať, čo je to educational credential assessment alebo ako funguje IRCC. Nerozumejú tomu, lebo veď prečo by aj mali? V konečnom dôsledku, ktorý Slovák ovláda imigračné zákony alebo postup ako získať slovenské občianstvo? A veru nie, zaspievať Nad Tatrou sa blýska nestačí :)

No a práve tu oceníte súcitné ucho iného imigranta. Chápu, lebo sami si šľapú svoju cestičku k budúcnosti v Kanade. Cestičku väčšinou krivoľakú s kadejakými nástrahami. Vedieť, že nie ste v tých sračkách sami, znamená strašne veľa.

Rada hovorievam, že domáci a imigranti sú dve strany tej istej mince. Ani bez jednej by Kanada neexistovala. A sme za to veľmi vďační, pretože už tento prvý rok nás neskutočne kultúrne obohatil. A keďže Slovákov je málo, my sme tu považovaní za milú kuriozitu, akúsi odchýlku od tradičných regiónov ako je Latinská Amerika, Afrika či juhovýchodná Ázia. Takže to obohacovanie funguje obojstranne. Nespočetne veľa ľudí tu fascinuje, že sme boli Československo a už nie sme. A že Miško má ešte československý rodný list, to je už úplne wau.

Samozrejme, naše dejiny sa najlepšie vysvetľujú ako? Pri alkohole. Aj sme sa tu trošku občas cítili, ako by sme patrili k Svedkom Liehovovým - hlavne, keď sme s absolútne vážnym výrazom vytiahli na stôl fľašu či 52% alebo neskôr 72% Tatranu, že áno toto ideme piť. Nie raz sme počuli otázku, či je to dezinfekcia alebo letecké palivo :) Veru, kultúrne obrodenie môže mať rôzne podoby. Inak, keď už sme pri tom, okrem Tatranu sú u našich kamarátov najväčším hitom arašidové chrumky, DRU tyčinky, Mila a Lina a samozrejme Krtkova torta.

Kofola je absolútny prepadák. Škoda.

Prvý rok po odchode do zahraničia je tak trochu, ako keď v rodine zomrie niekto blízky. Všetky veľké dni si musíte zažiť nanovo.

Prvé narodeniny. Na kolene sme prichystali oslavu pre susedov a mali sme sa perfektne.

Prvý pracovný pohovor. Budú sa pýtať to isté, čo na Slovensku?

Prvá práca. Lepšia, ako som sa vôbec odvážila dúfať. Hej…len málo kariér je takých debilných pri sťahovaní sa na iný kontinent, ako ľudské zdroje. A predsa sa podarilo.

Prvé auto. Keby len...Už sme ho stihli medzičasom predať a vymeniť za lepšie. Článok pribudne.

Áno, takto vyzerá bežná garáž počas kanadskej zimy.

Prvé Vianoce.

24. december nie je v Kanade sviatok, to čo má byť?

Prvý NHL zápas. Už nemusíme pozerať zostrihy, žijeme v meste, ktoré má NHL tím. Na margo tej spirituálnosti, komuže Miško fandil ako 13ročný? V tej dobe totiž hral za Senátorov Hossa.

A tak ako časom začnete zabúdať na hlas a tvár vášho blízkeho, začnú sa pomaly vytrácať aj spomienky na domovinu. Zrazu získate odstup od mnohých veci, hlavne politiky. V mojom prípade bol politický detox už nevyhnutnosť, a tak som po príchode sem ihneď zrušila predplatné DenníkaN a prestala sledovať mnohé, premnohé stránky či sociálne siete venujúce sa politike. Stále si raz za deň prečítam Minútu dňa a občas sa zasmejem na Zomri, čiže ako také tušenie o slovenskom mikrokozme mám. Ale už sa ma to netýka.

Zdesená som síce dosť, ale skôr v symbolickej rovine. A kým nemám kanadský pas, chystám sa aj voliť. Predsa len, som jeden z tych 30 Slovákov, čo majú ambasádu na skok…ak nám teda zrušia voľby poštou.

Ducunt volentem fata, nolentem trahunt (Chcejúceho osud vedie, nechcejúceho osud vlečie).

V úvode článku som nesmelo spomenula, že som človek spirituálny. A tak si, rovnako ako mnoho iných ľudí, potrebujem nešťastia a trápenia nejakou formou racionalizovať. To čo sa mi deje, musí mať nejaký vyšší zmysel. A konkrétne v našom prípade sa zmysel ukázal až teraz.

Tým, že som vyrastala, tak ako som vyrastala, v rodine, ktorá bola takmer celá rozvrátená, som bola odjakživa nastavená tak, že odídem.

Nemala som veru žiadnu motiváciu zapúšťať ani len korienok v Košiciach. Doteraz mám pri predstave, že sa tam vrátim pocit, akoby mi niekto vyrazil dych.

Bez koreňov sa ľahšie odchádza. Nemáte s kým ani s čím prerušiť putá. Nemusíte brať ohľad na nikoho. Pes vám našťastie svoj názor povedať nevie.

Do toho sa ešte pridal dajme tomu, že talent na jazyky a manžel, ktorý dokáže z ničoho vykúzliť všetko. Zlaté oravské ručičky povedal by našinec.

A zrazu to všetko cvaklo. Fakt, akoby som sa celý moj predošlý život podvedome pripravovala na takýto rázny odchod. Veď ono je to vlastne statement sám o sebe.

Čo nás čaká ďalej?

V smelých plánoch rozhodne nepoľavujeme. A ako sa často rozoberá na pracovných pohovoroch, máme nejaké aj krátkodobé aj dlhodobé ciele, čo bude ďalej.

Z tých krátkodobých určite vypichnem Miškovu stabilizáciu, čo sa týka práce. Ale veď o tom všetkom sa dočítate v jednom z ďalších článkov :). Trošku mi to teraz síce popri práci a živote trvá, ale ako vidíte, píšem. Len je ťažšie si nájsť tú akurátnu náladičku na písanie.

Ja by som sa rada pustila do HR certifikácie. Spomínala som už, že Kanada je byrokratické peklíčko? Nie? Aby som ju dosiahla, musím v prvom rade absolvovať dodatočné štúdium. Na to by som síce aj mala všetky papiere vybavené, lebo veď ECU a testy z angličtiny sme riešili kvôli vízam, ale nie. Ani jedno sa na študijné účely neuznáva, takže znova rozbieham mašinériu vybavovačiek. Snáď to do júla stihnem.

Potom ma čaká iba dvojročné externé štúdium, vstup do komory HRistov a 3 poldňové testy. A bude aj certifikácia. Potom si môžem urobiť ešte vyššiu, na manažérskom leveli :) To len tak, ak by som sa nudila.

Tiež by nebolo zlé sa konečne dopracovať k family doktorovi (všeobecný lekár). Koncom mája máme dohodnutú prvú návštevu ambulancie, tak nám držte palce, aby sme sa na niečom aj dohodli.

A z tých dlhodobých?

Kúpiť si druhého psa, nehnuteľnosť, urobiť si kanadský vodičák (P), a najdôležitejšie zo všetkého, získať kanadské občianstvo. Potom sa uvidí, či ešte budem mať pocit, že sa mám vyjadrovať k smerovaniu Slovenska a jeho politickej budúcnosti. Miško v tom má jasno už teraz, bez ohľadu na formu volieb. Palicu nad Slovenskom zlomil už dávno.

A či by sme do toho šli ešte raz? Jednoznačne. Ale trošku inak.

PS. Inak, z nášho krátkeho výletu na Slovensku nám utkvel v pamäti jeden nenápadný okamih. Sedeli sme po troch hodinách spánku v taxíku na Swechat, totálne rozbití o štvrtej ráno a vtedy sme si to tak navzájom povedali. Že ideme domov. Prvýkrát ideme do Kanady domov.