O vízach časť prvá

Aha, takže vy by ste chceli prísť do Kanady. Na to máte určite jeden z týchto troch dôvodov: ste turista a prichádzate na návštevu. Ste študent a idete na školu alebo chcete tu žiť, čiže pracovať. Podmienky vstupu sa pre každý z týchto prípadov líšia a všetky postupne rozpitvám v nasledujúcej minisérii.

Prichádzam ako turista

Táto časť je v Kanade až prekvapivo jednoduchá. Občania Slovenska totižto na vycestovanie do Kanady, ak pobyt neprekročí 90 dní, potrebujú iba eTA. Čo sa skrýva pod touto skratkou okrem domácich spotrebičov?Je to Electronic travel authorization. Jednoduchý formulár, ktorý si vyklikáte na kanadskej vládnej stránke , zadáte doň údaje z pasu a zodpoviete na pár otázok typu: ,,Som terorista. A) Áno B)Nie” (fakt nesrandujem) . Pokiaľ tento IQ test zvládnete a zaplatíte symbolický poplatok 7CAD t.j. asi 5EUR, v drvivej väčšine prípadov vám do pár minút do emailu táto autorizácia príde.

Zádrhel môže nastať v ojedinelých prípadoch, keď napríklad máte menovca, ktorý je medzinárodne hľadaným zločincom, prípadne zasvietia u vás nejaké iné red flags, ale v takom prípade máte myslím úplne iné problémy :) A predpokladajme, že takí tu nie sú. ETU nie je povinné si tlačiť, pretože je naviazaná na číslo pasu, ale uškodiť to neuškodí. Autorizácia vám potom platí 5 rokov, prípadne menej, ak je platnosť pasu kratšia.

Okrem ETA budete potrebovať už len colnú deklaráciu, o ktorej píšem aj v článku tu a absolvovať krátky pohovor s imigračným úradníkom na letisku v Kanade. Ten sa môže pýtať otázky typu prečo sem idete, čo tu budete robiť, kde budete bývať a kedy budete odcházať. Oplatí sa preto mať po ruke, či už v maili či vytlačené, napr. itinerár cesty, potvrdenie o rezervácii v hoteli alebo spiatočnú letenku. A ak náhodou beriete niečo špeciálne, ako sme my mali psa, čaká vás ešte colnica. Pečiatku do pasu dostanete v priebehu pár minút. 

Easy breezy, lemon squeezy.

V prípade, že by vás z nejakých dôvodov čakal turistický pobyt dlhší ako 90 dní, potrebujete zažiadať o regulérne vizitorské víza. Tie je možné získať najviac na pol roka a riešia sa už cez ambasádu. Podrobne som ich nikdy zatiaľ neštudovala, jedna vec je však istá - budete potrebovať, rovnako ako pri iných dlhodobých typoch víz, odovzdať biometrické údaje.

A to je zas co? Co vydumujú, jaká bijometrija?

Biometria v tomto prípade znamená odtlačky prstov a fotografia. Aby ste ju odovzdali,  musíte sa dostaviť do tzv. VAC (Visa Application Centre). A asi už jemnulinko tušíte, že v Brezne ani Novákoch takéto centrum nebude. Správne. Najbližšie k Slovensku je centrum vo Viedni, a ešte kým chytíte rapel, či ako fakt máte cestovať 7 hodín dajme tomu z Košíc do Viedne, prezradím vám, že viedenské centrum pokrýva defacto celú strednú Európu. Takže napríklad taký Erno zo Segedína bude pravdepodobne do tej Viedne cestovať tiež :) Už to neznie až tak zle, že?

My sme samozrejme kvôli pracovným vízam museli biometriu odovzdávať tiež. V rámci schvaľovacieho procesu nám prišla od IRCC (kanadský imigračný úrad) výzva, kde sme mali pridelené unikátne kódy a lehoty, dokedy musíme údaje odovzdať. Cena je 85 CAD čiže cca 60 eur a biometria platí 10 rokov.

Nižšie nasleduje menšia anekdota o jednom veeeeeeeľmi náročnom dni, koho moje bláboly nezaujímajú, rovno nech scrollujte o pár odstavcov nižšie.

Potľapkáme sa teda po pleci, že šak Bratislava je vlastne predmestie Viedne a hneď si aj robíme rezerváciu. Prekvapivo nachádzame voľný termín rýchlo. Nebolo by to však ono, keby sa nám niečo absurdne neskomplikovalo :) Zdravím ťa B., viem, že tieto riadky čítaš medzi prvými, a že sa akurát smeješ.

Viedenské VAC sa nachádza v centre najcentrovitejšom, preto sa s Miškom rozhodujeme, že auťák necháme zaparkovaný v Petržalke na stanici a odvezieme sa vlakom, kukneme si trošku Viedeň, skočíme do Hardrocku na obed a budeme mať za sebou deň, ktorý je rovnako pekný, ako  produktívny. Vlak nás vezie pomedzi chutné prihraničné dedinky, kde možno bývajú a možno nebývajú všakovaké ministerky slovenskej vlády, až zrazu na stanici Bruck an der Leitha spozorujeme podozrivý ruch.

Sprievodca niečo mumle po nemecky, ľudia vystupujú, nemáme šajnu čo sa deje, ale cítime sa trošku blbo, že tam poslední dvaja sedíme vo vlaku, a tak vystupujeme tiež. Rukami nohami pochopíme, že sa stala nejaká veľká dopravná nehoda a koľaje do Viedne sú na totálku zablokované. Ani jedným smerom nič neprejde.

Paráda.

Stanica v Brucku nie je práve synonymom moderného železničného uzlu, nie sú tam ani poriadne toalety, akurát jeden obchodík, kde si kúpite žemličku a kávičku a to je tak všetko. Samozrejme, do pár minút stanica aj najbližšie okolie kolabuje, keďže sa tu zrazu zbierajú ľudia zo všetkých možných spojov. Nikto nič nevie. Škodoradostne si zašomreme popod fúz, že ani vo svätom Rakúsku všetko nefunguje na 100 percent a sťahujeme si Scottyho, aplikáciu rakúskych železníc.

Cez ňu sa aspoň dozvieme, že náhradná autobusová doprava zabezpečená BUDE, len nevieme kedy.

Mhm.

No nič, volám rovno z preplneného nástupišta do VAC, že máme problém, a termín určite nestihneme, ale dnes tam  hádam dojdeme, nech nás preboha zoberú. Akurát, že sa nedovolám do viedenskej pobočky, ale na nejakú všeobecnú infolinku, kde mi chalanisko s indickým prízvukom vysvetlí, že oni s tým nič nemajú a mám do Viedne napísať mail. Obratom mi prichádza na môj mail odpoveď, že všetko je v porádku a zoberú nás hocikedy v rámci úradných hodín, ktoré majú až do večera (prečo potom trvajú na rezerváciach?). Aspoňže tak.

Vtom prichádzajú konečne prvé autobusy. Tí z vás, čo bývali aspoň nejakú dobu na intrákoch v Mlynskej doline určite s láskou spomínate na ranné 39ky :) Tak nejako to vyzeralo aj v našej náhradnej doprave. Tlačíme sa zubami nechtami do busu, o ktorom sme vydedukovali, že by mal ísť smerom do Viedne. Za nami sa natlačí aspoň trikrát toľko ľudí, ako je deklarovaná kapacita, a potom konečne vyrážame.

Naivne si myslíme, že sa vezieme kamsi na okraj Viedne, kde naskočíme na metro a konečne dorazíme do cieľa. No, nevezieme. V skutočnosti nás rakúske železnice iba prevezú na prvú funkčnú stanicu. A aby toho nebolo málo, táto stanica prechádza akurát masívnou rekonštrukciou, všetko je tam rozobraté a na správny perón prechádzame pomedzi rozhádzané dlažobné kocky a dočasný nadchod z lešenia a OSB dosiek.

Čakáme. A čakáme. Vedľa nás stojí slovenská tetuša, ktorá ide na návštevu za dcérou. Každému, kto sa prizná, že je Slovák, na počkanie vykladá o kadejakých konšpiračných teóriach. Prvý vlak, čo prichádza, radšej ani nezastavuje. Teta si stále ide svoje. Do toho nám, aspoňže aj po anglicky, hlásia, že vlak do Viedne tentokrát naozaj príde. Ozaj, spomenula som, že vonku je 30 stupňov?Proste celé zle. Rozmýšľam, či sa vyčúram rovno na peróne, lebo už mám fakt namále.

Keď sa už konečne, s trojhodinovým meškaním a po urgentnej zastávke na verejných toaletách, dostaneme k VAC, opäť raz sme riadne prekvapení. Mali sme totiž predstavu, že to bude reprezentatívna budova, niečo ako klientské centrum v BA na Tomášikovej. Viac sme sa už mýliť nemohli. To, že v historickej budove vôbec takáto nejaká inštitúcia sídli, sa dozvedáme z mini papieriku na dverách. Ten nás zároveň naviguje, na ktoré poschodie a do ktorých dverí máme vojsť.

Po otvorení posledných dverí sa nám naskytne pohľad na klasickú čakáreň ako hocikde na úrade. Pár stoličiek, dva počítače, ktoré vám vydajú poradový lístok a dve miestnosti so zavretými dverami. Po chvíľke sa objaví usmiata snedá slečna, že:” Oooh it´s YOU!” a rovno si aj Miška berú do miestnostičky. Po pár minutách vychádza a rad je na mne.

Pracovníčka si zoberie môj pas, porovná si ma s fotkou a na kameru ma vyzve, aby som jej povedala moje meno a dátum narodenia. Následne ma pani vyzve preštudovať si podmienky na stene a bez okuliarov s vlasmi zastrčenými za ušami, ma fotí a postupne odoberá odtlačky prstov. Toto všetko neustále sníma niekoľko kamier. Výstup z tohto cvičenia je nálepka na pase, kde je uvedený identifikátor biometrie a  nám ostáva už iba čakať, kedy IRCC potvrdí, že údaje dostali a nie sme teroristi. To celé napokon trvá asi týždeň.

Doslova veľa kriku pre nič.

To, čo by ste si mali z tejto časti zobrať je, že biometria nie je nič strašné, akurát trošku otrava ak cestujete z väčšej diaľky…a prípadne ak vychytáte masívnu nehodu, tak vtedy tiež, ale to je skôr naše blbé šťastie nešťastie ;)

Pôvodne mal tento článok obsahovať aj informácie k študentským vízam, ale bola som doma prehlasovaná, že je to príliš dlhé a nikto to čítať nebude…takže spoveď o jednej z mojich najväčších životných tráum potom nájdete ďalší týždeň :).

Zaslúžená odmena, už ani nie obed, ale olovrant :)