Šesťkrát na výlete v okolí Ottawy

Viete, ako to chodí. Keď sme mali v lete štyridsiatky horúčavy, snívali sme len kedy už príde zima. Teraz máme za oknami už niekoľko týždňov mráz, sneh po členky a teplota občas klesne na (pre nás) neskutočných -23 stupňov, čo sme naposledy na Slovensku zažili ako škôlkari. Foxine musíme obúvať na prechádzky topánky a sebe nasadiť lyžiarske rukavice…No jednoducho ideálny čas si s bruškom plným zemiakového šalátu a kapustnice zaspomínať na pekné miesta ľahko dostupné z Ottawy.

Gatineau Park

Málokto tuší, lebo veď prečo by ste mali, že Ottawa má také menšie siamské dvojča. Tak ako máme na Slovensku Martin a Vrútky len umelo predelené tabuľami, Kanada má Ottawu a Gatineau, ktoré spolu tvoria National Capital Region. Delí ich od seba iba rieka Ottawa ( vo francúzštine Outaouais, zbožňujem tento francúzsky spelling). O Gatineau sa niekedy hovorí, že je to také stratené mesto - kvôli svojej polohe na úplnej hranici Quebecu a previazanosti s Ottawou akoby nepatrilo ani do Quebecu, ani do Ontária.

Okrem stoviek kanadských byrokratov, ktorí tu bývajú kvôli lacnejším cenám nehnuteľností, nájdete v Gatineau ešte nádherné historické múzeum, v auguste slávny balónový festival, a počas celého roka Gatineau park. A aby sme si rozumeli, hovoríme o národnom parku s rozlohou 361 kilometrov štvorcových, kde je vyše 200 letných a 30 zimných chodníkov. To všetko v 15 minútovej vzdialenosti od miliónovej Ottawy. Mega!

Ako rýchlo zistíte, že ste prešli hranicu do Quebecu?

Dopravné značenie je LEN po francúzsky. Ak francúzštinu neovládate, smolka. Len tak mimochodom, vo zvyšku Kanady sú značky bilingválne.

Ak si pozriete hocijaký modelový itinerár na návštevu Ottawy, Gatineau park bude isto iste v prvej päťke, čo tu nemôžete zmeškať. Tak to bolo aj v našom prípade, keď sme sa sem v júni 2024 chystali ako turisti. Všetko som vyňúrala, naplánovala, vyhradila na to celý deň v našich plánoch…len aby nás na poslednú chvíľu skolil nejaký mňamkový vírus ešte z lietadla.  Najhoršie bolo, že vtedy sme nemali prístup k autu. Do parku síce chodí z Ottawy shuttle zadarmo, ale v júni ešte nebola plná sezóna, čiže išiel iba ten v jeden deň. Takže áno, v 2024 sme ho museli oželieť, ale o to viac sme sa tešili na opravák. Už ako obyvatelia, a to sa ráta dvojnásobne :).

Chodník k vodopádom a Mackenzieho sídlo

Náš prvý výlet do parku nedopadol úplne podľa predstáv. Zistili sme totiž, že značenie chodníkov, ako sme zvyknutí na Slovensku a Česku, do Kanady tak úplne nedorazilo a veľakrát sme sa museli spoliehať skôr na intuíciu a náhodu, ako ukazovatele smeru. Výsledkom bolo, že sme sa mierne stratili a navyše sme ešte aj podcenili miestny hmyz a repelent ostal doma v šuflíku. Proste amatéri .

OK, tak skúsime prejsť týmto náhodným tunelom…

…a uvidíme, čo bude na druhej strane. Šak niekam snáď dôjdeme.

Došli sme…

K tomuto vodopádu, na konci mája trošku vyschnutému. A ešte k miliarde komárov.

Od vodopádov sa malo dať ďalej pokračovať na jednu z najznámejších vyhliadok v celom parku, ale ako sme študovali mapu, tak sme študovali mapu, nevedeli sme sa nijako z nej vysomáriť. Napokon sme to vzdali (značne k tomuto rozhodnutiu prispeli húfy komárov) a vrátili sa rovnakou cestou na začiatok celého turistického chodníku k Mackenzieho sídlu.

Mackenzie Estate

Je bývalé letné sídlo jedného z najvýznamnejších a najobľúbenejších kanadských premiérov (chcela by som vedieť, koho by sme takto pomenovali na Slovensku z toho perfektného historického diapazónu, čo máme k dispozícii). Wiliam Mackenzie previedol Kanadu cez viacero náročných období, vrátane Great Depression a Druhej svetovej vojny. Dodnes nájdete jeho portrét na 50dolárovke (ak teda používate hotovosť, lebo my vôbec, čiže aj po siedmych mesiacoch len sotva rozoznám mince od seba).

W. Mackenzie často utekal z horúcej letnej Ottawy do kopcov v Gatineau parku a po smrti celé svoje sídlo odkázal štátu. Vďaka tomu je dodnes prístupné verejnosti a počas letných mesiacov tu nájdete dobrovoľných sprievodcov - študentov, ktorí vám radi sídlo ukážu a zodpovedajú všetky otázky. Zadarmo.

Žiadne letné sídlo nie je úplne bez pekného jazierka, že?

A pre nás to bola príležitosť spapať si svoj gigantický sendvič pri pekných udržiavaných piknikových stoloch. Tu sa inak ukazuje, že človek kanadský je outdoorový tvor a piknikové sedenie s grilom nájdete fakt všade. Škoda, že len tie značky nie.

Obligátny photoshooting s historickým kočiarom.

A môžeme ísť. Nabudúce prídeme lepšie pripravení.

Chodník ku Carbide Willson ruinám

Ďalšia z obľúbených trás s veľmi zaujímavým cieľom.

V polovici chodníka na vás vykukne toto utešené jazero Meech. Samozrejme, zastavujeme sa na povinné fotky a kocháme sa miestnym pokojom. Cítime sa ako niekde v Tatrách pri plese. Neuveriteľné, že Ottawa je pár minút autom.

Po hodine až hodine a pol cesty lesíkom s miernym stúpaním a skalami tak akurát na zakopnutie sa vám naskytne takýto výhľad. Vďaka unikátnej industriálno-naturálnej atmosfére si tu každý fotograf príde na svoje.

Okrem toho, že vyzerajú supersky na fotkách, majú tieto ruiny svoj vlastný zaujímavý príbeh. Thomas ,,Carbide” Willson, veľký fanúšik Gatineau parku a predovšetkým vynálezca s vyše 70 patentami si tu v roku 1907 kúpil pozemok, kde vybudoval, a teraz sa podržte, lebo sanatórium to veru nebolo,…továreň na výrobu hnojív spolu s vodnou priehradou a elektrárňou.

Bohužiaľ, po veľkom požiari a náhlej Willsonovej smrti v roku 1915 začal celý komplex chátrať. Vystriedalo sa tu niekoľko majiteľov, až sa dopracoval do stavu, ako vidíte na fotke, a následne bol predaný štátu, ktorý ho aspoň ako tak udržuje.

Foxina má na staré labky akčný dôchodok v Kanade :)

Pink Lake

Gatineau Park po tretie. Pink Lake je asi absolútne najznámejším a najvychytenejším miestom v celom parku, preto sme využili možnosť ho navštíviť doobedu cez pracovný deň. A aj tak sme mali čo robiť, aby sme zaparkovali :) Zadarmo.

Už sme na začiatku jesene, čiže stromíky sa začínajú sfarbovať.

A poviem vám, ak je v Kanade nejaké univerzálne náboženstvo, tak je to určite jeseň. S veľkým J. Ale čudujete sa miestnym? Jednak vedia, čo ich v zime čaká a jednak tie stromy sú tu fakt nádherné. Z veľkej časti za to môžeme ďakovať práve kanadským javorom, ktoré sa koncom jesene sfarbujú až karmínovo.

Na veľké sklamanie mnohých návštevníkov, Pink Lake nedostalo svoje meno podľa farby vody, ale podľa rodiny, ktorá oblasť mnohé roky spravovala. Takže v slovenčine hovoríme o Pinkovom jazere, nie Ružovom. Som rada, že môžem takto v praxi používať moj titul z prekladateľstva.

Pink Lake je vo svete absolútnym fenoménom, pretože sa jedná o meromiktické jazero. Mero čo? Jednoducho vysvetlené, ide o jazero, kde sa jednotlivé vrstvy vody nikdy úplne nepremiešajú. To spôsobuje, že najspodnejšia vrstva je úplne bez vzduchu a tak tu dokážu prežiť len špecifické baktérie - taký mini vesmír sám o sebe. Takýchto jazier je na svete len pár, spravidla sú chránené a veľmi veľmi hlboké. Konkrétne Pink Lake má maximálnu hĺbku 20m, čo je pre takto malé jazero netypické.

Narozdiel od dna, vo vrchných vrstvách jazera funguje bežný život.

Kým sa neprišlo na to, aký unikát to vlastne je, dalo sa tu úplne bez problémov kúpať. To sa časom zakázalo jednak kvôli výnimočnej biosfére a jednak kvôli prudkej erózii brehov. Napriek tomu sa dodnes každú sezónu nájde aspoň jeden návštevník, čo neodolá, a silou mocou sa tu okúpe.

Celý okruh okolo jazera zaberie asi jednu hodinu, čo znie ako pohodička, ale je to celkom makačka.

Po obvode je vybudovaný drevený chodník, kde musíte ostať a sú tam celkom slušné schody hore-dole podľa toho, v ktorej časti jazera sa práve nachádzate. Z tohto dôvodu nie je Pink Lake bezbariérové (s výnimkou prvej vyhliadkovej plošiny hneď na začiatku) a ani vhodné pre osoby s obmedzenou pohyblivosťou.

Vaša 80ročná babi by to tu asi úplne neocenila, pre nás ostatných skvelý zážitok. Inak, Pink Lake je jeden z chodníkov, kam majú psy celoročne zákaz. Foxinu sme teda nechali doma, ale boli sme jedny z mála čo nariadenie rešpektovali. #GoodImmigrantSyndrome

Tomuto fotogenickému fešákovi či fešande som nemohla odolať :)

Tisíc ostrovov - Wolfe Island

Všimli ste si niekedy v Tescu šalátový dresing 1000 ostrovov? Nikto presne nevie, ako prišiel k svojmu menu, ale predpokladá sa, že pochádza práve z rovnomennej oblasti na kanadsko-americkom pohraničí.  Meno 1000 ostrov inak nie je vôbec zveličené. V skutočnosti sa ich počet udáva, v závislosti od zdroja informácií, až na 1800. Pre tých lenivejších, ktorým sa nechce otvárať Google Maps, sa nachádzame na rieke sv. Vavrinca, prirodzenej hranici medzi americkými štátmi New York a Vermont a kanadskými provinciami Ontário a Quebec. Jedna z najdôležitejších riečnych ciest vôbec, ktorá zohrala významnú rolu v osídľovaní Kanady, keďže spája Ontárijské jazero s Atlantickým oceánom. Toľko mini hodina histórie a geografie :)

Tisíc ostrovov sme navštívili hneď dvakrát.

Tuto vidíte fotku z vyhliadkovej plavby v mestečku Brockville. Kedysi bolo miestne pobrežie jedným z najlukratívnejších miest na život v celej Kanade (ako je bratislavská Koliba alebo košický Pereš haha), a tak každý kto prišiel k nejakým peniazom, si tu kúpil ak nie rovno celý ostrov (áno bez srandy je mnoho ostrovov v súkromnom vlastníctve až do dnešných čias), tak aspoň poriadnu parcelu na brehu, a postavil si najparádnejší dom, ako to len šlo. Nie nadarmo sa celé pobrežie volá Millionaire´s Row (Milionársky rad).

K tomuto výletu už dodám iba, že sme mali so sebou Foxinu, čo bola tak trochu škoda, lebo okrem lode sme nemali možnosť navštíviť v Brockville nič iné. Čo musíme jednoznačne napraviť :)

Ottawa - Brockville: 115 kilometrov a 1h. Auto budete potrebovať.

Wolfe Island

Je najväčším ostrovom zo všetkých a nájdete ho úplne na juhu celého súostrovia priamo na mieste, kde sa Ontárijské jazero vlieva do rieky Sv. Vavrinca. Z južnej strany naozaj dopľujete do USA ( veď väčšinu dňa nás aj miestny predražený roaming prepínal na americkú sieť). Celková rozloha činí 124 km2, čo je pre predstavu zhruba polovica Malty. Taký náhodný ostrovček v Kanade…

K celému Wolfe Islandu sme došli ako slepé kura k zrnu.

Pôvodne sme si vlastne chceli pozrieť Kingston, čo je dôležité historické mesto 2,5h na juh od Ottawy (čiže presne na polceste do Toronta). A ako som sa šprtala v tom, čo vlastne musíme v Kingstone vidieť, jedna vec mi vyskakovala stále dokolečka dokola. Nejaký Wolfe Island? Googlenie mi zabralo asi tri minúty a bolo rozhodnuté. Ide sa na ostrov, Kingston počká.

Dostanete sa sem iba trajektom z Kingstonu, ktorý premáva 7 dní v týždni od piatej ráno do druhej v noci a je za-dar-mo. Už som to tu spomínala niekoľkokrát, a spomeniem to zas, fakt nemám šajnu z čoho táto krajina žije.

Trajekt chytíme len LTT a sme jedno z posledných áut, čo púšťajú. To ešte nevieme, že spiatočnú cestu vyhrotíme ešte viac :D Do prístavu vletíme akurát keď sa dvíha nástupná plošina a trajekt sa už pomaly odliepa od brehu. Dobrí kanadskí ,,námorníci” (podľa Miška sú to jazerníci) nám však pribrzdia a tak sa zvezieme bez čakania. Ďakujeme!

Wolfe Island je celoročne obývaný. No kým mimo sezóny tu nájdete cca 1400 obyvateľov, v lete sa toto číslo zdvoj až strojnásobí. My sme stihli úplný koniec letnej sezóny - 29. september, a už to bolo na ostrove značne cítiť.

V hlavnom meste (v Severnej Amerike neexistuje koncept dediny, všetko je tu mesto, ale treba to brať s rezervou) Marysville sme sa zastavili vo vychýrenej (niežeby sme mali až tak na výber) miestnej pekárni olepenej od podlahy až po strop oznamami, že ďalší víkend už bude až do jari zatvorené. Vyzbrojení sendvičmi napokon po neúspešnom hľadaní nejakého pitoreskného miesta na obed zakotvíme pred miestnou hasičskou stanicou. A čože tu nachádzame? Kto hádal piknikový stôl, má u mňa malý bezvýznamný bod :) A osy. Ale hlavne ten stôl.

Foxi ako quality control manager jedlo schvaľuje, čiže všetko v porádečku a môžeme sa presunúť k hlavnému bodu programu.

Realita Wolfe Islandu

Široko ďaleko nikto okrem nás, len veterné mlyny a kúsok ďalej niekoľko koní. Ťažká romantika. Pre introvertov ideálne miesto na život. Akurát už musíte byť na dôchodku alebo robiť remotely, lebo každý deň dvakrát otočiť pevninu musí byť na porazenie.

Sľubujem, že už sa blížime k pointe, prečo som tam tak strašne chcela ísť.

Najväčším lákadlom ostrova je zátoka s prírodnymi dunami Big Sandy Bay. Jej čaro spočíva okrem iného v tom, že je dostupná len pešo, s prižmúrením oka aj na bicykli. Cesta na pláž trvá pešo necelú polhodinku a vedie cez prírodné rašelinisko a príjemný lesík.

Podľa veľmi biednej a amatérsky spravenej webovej stránky je vstup za bežných okolností spoplatnený, a nie zrovna malou sumou, 20 CAD (15 EUR) na hlavu, pričom kartou sa platiť nedá (extrémne zriedkavé v Kanade). Na naše prekvapenie bola kasa zavretá a prívital nás iba oznam, že personál momentálne upravuje pláž a môžeme im zaplatiť priamo tam. Nuž, nedbáme.

…a nie, žiaden personál nebol ani na pláži, takže sme neplatili nič. Načo som ráno utekala do bankomatu, neviete?

Podľa tejto zdochlinky zisťujeme, že voda je už fakt blízko.

Ešte pár posledných stromov, vyzujeme tenisky a zrazu sa ocitneme na pláži ako zo SATUR katalógu. Okamžite ľutujeme, že nemáme plavky.

Hodnú chvíľku tam len postávame a pozeráme sa na výhľad pred nami. Ako je možné, že toto existuje v Kanade? Tam, kde nám všetci vraveli, že budeme iba mrznúť?

Čakajú na nás 4 kilometre piesočnej pláže. Okrem nás vidíme v diaľke iba staršiu dámu so psom. Neskutočný zážitok.

Shiby sú notoricky známe, že neznášajú vodu :)

A ani nemusíte vystrčiť nohu z Kanady a máte exotickú plážovú dovolenku :)

Tohtoročná jeseň bola veľmi veľmi teplá, 29ho septembra sa nám teploty šplhali takmer k 30stupňom. Ozaj som ešte nebola nikdy taká smutná, že sa nemôžem niekde okúpať :)

Jeden z najkrajších dní čo sme tu dosiaľ zažili a ktokoľvek z vás, ak sa vyskytne v tejto oblasti, Wolfe Island naozaj naozaj stojí za to.

Ottawa/Toronto - Kingston 2,5h. Do Kingstonu sa bez problémov dostanete vlakom, pretože leží na hlavnom vlakovom koridore v Kanade. Väčšia výzva je už samotný Wolfe Island, pretože tu neexistuje ani verejná doprava ani taxíky.

Mer Bleue Bog

Okej okej, technicky sa Mer Bleue nachádza ešte v Ottawe. Takže by som to tu ani nemala spomínať, ale to by bola veľká škoda, veď posúďte sami.

Keď sa povie bog, okamžite si spomeniem na Shreka :) Čiže asi vám došlo, že sme v mokradi.

Presne ako v prípade Pink Lake, aj tu sa musíme držať na drevenom chodníku a Foxi ostáva doma.

Vidíte to? To, čím je Mer Bleue také špeciálne?

Ak nie, tak vám pomôžem :) Takto hlboko na juhu Kanady by sme nemali vidieť typicky severský ekosystém. Ale Mer Bleue o tom nevie, tak ako čmeliak nevie o tom, že by nemal vedieť lietať, a tak si tu táto severská bažina spokojne existuje už vyše 7000 rokov. Za ten čas sa stala domovom pre množstvo zvierat, ako uvidíte ďalej.

Ťažko tomu uveriť, ale počas Druhej svetovej vojny tu kanadské letectvo trénovalo zhadzovanie bômb. Celkovo prežilo Mer Bleue niekoľko pokusov o likvidáciu, až kým konečne verejnosť nepochopila, že má svoj význam. Od roku 1995 je zaradené medzi Ramsarské močiare ( tie máme aj na Slovensku, keby ste chceli vedieť - napríklad Šúr pri Bratislave).

Poslúchli sme radu našej kamošky Lynn, ktorá má Mer Bleue pochodený zľava sprava a vo všetkých ročných obdobiach, a dorazili sme sem tesne pred západom slnka. Druhá najlepšia alternatíva je prísť pred východom slnka, ale tá naráža na značnú logistickú prekážku, a to že fakt rada spím.

To je on, nášho srdca šampión!

Dôvod, prečo sme sa sem veľmi tešili - žije tu celá kolónia bobrov. Dokonca sa nám podarilo trochu vidieť, ale hlavne počuť, aj bobriatko. Ak neviete, ako znie, klikajte SEM. Fakt, kebyže neviem, že to je malý bobrík, isto volám 911, že sa tam niekde v rákosí stratilo dieťa.

Husi sú neodmysliteľnou súčasťou tohto kúzelneho miesta - koľko ich tam napočítate? Náš odhad je niekde okolo 300 (odporúčam pustiť si video so zvukom). A áno, ta čierna vec vo vode je bobor.

Pred rozlúčkou si ešte trochu rýpnem. Koľkokrát ste v tomto článku narátali slovo zadarmo? Uvedomili ste si to vôbec? Či už som písala o parkovaní alebo samotnom vstupe k ,,atrakciám”, s výnimkou Wolfe Islandu , bol všade vstup zadarmo a ešte aj to sme vychytali :) Samozrejmosťou boli aj toalety na parkoviskách, a áno opäť raz zadarmo.

Toto všetko sú presne tie maličkosti, ktoré sa postupne krôčik po krôčiku zbierajú a nakoniec veľmi prispejú k rozhodnutiu sa niekam vrátiť alebo nevrátiť. Obzvlášť ak cestujete s deťmi.

Just saying…